Ako súcit s prírodou formuje správanie zodpovedných turistov?

Štúdia publikovaná v časopise Frontiers in Psychology 5. januára 2026 skúmala, ako v kontexte turizmu zameraného na prírodné dedičstvo ovplyvňujú dojmy turistov o prírode a kultúrnom prostredí ich emocionálnu empatiu voči prírode – a tým aj ich ochotu správať sa zodpovedne.

Jedným z najzaujímavejších posolstiev štúdie je, že zodpovedné správanie turistov často nezačína tým, že „viem, čo by som mal robiť“, ale tým, čo cítim k miestu, kde sa nachádzam.

Po prvé: záleží na tom, ako vnímame krajinu a miestne hodnoty.
Návštevníci, ktorí prírodné prostredie vnímali ako krásne, hodnotné a „hodné ochrany“, a ktorí boli otvorení aj kultúrnym prvkom miesta (napríklad miestnym príbehom, tradíciám, dedičstvu), si ľahšie vytvorili určitý vnútorný vzťah. Tento vzťah sa nemusí prejaviť veľkými slovami, ale skôr jemným pocitom, že „je tu dobré byť, chcem sa o to starať“.

Po druhé: tento emocionálny vzťah sa premieňa na konkrétne rozhodnutia.
Podľa štúdie emocionálna empatia voči prírode (vnútorná potreba neškodiť, ale naopak chrániť) úzko súvisí s tým, že sa turisti správajú zodpovednejšie. To môže znamenať úplne bežné veci: nechávajú po sebe menej odpadu, viac rešpektujú pravidlá, chránia živú prírodu a vedomejšie si vyberajú služby. Štúdia zvlášť zdôrazňuje, že táto zodpovednosť sa môže prejaviť rovnako v „nefinančných“ rozhodnutiach (správanie, dodržiavanie pravidiel), ako aj v „finančných“ (napríklad preferovanie miestnych, udržateľných produktov a služieb).

Po tretie: zážitok „oslobodenia“ a „úžasu“ v prírode tento efekt zosilňuje.
Keď cestovanie skutočne vytrhne z každodenného rytmu a obsahuje niečo ako „wow-zážitok“ – vyhliadkový bod, tichý les, jedinečný prírodný úkaz – podľa štúdie to nielenže robí cestu nezabudnuteľnejšou, ale zvyšuje pravdepodobnosť zodpovedného správania. Inými slovami: pozitívne prehĺbenie a úžas často idú ruka v ruke s tým, že návštevník je na mieste opatrnejší a rešpektujúcejší.

Štúdia poukazuje na to, že zodpovedné správanie návštevníkov nezávisí len od slobodnej vôle, ale formuje sa prostredníctvom psychologických procesov:

• tí, ktorí majú hlbšie „prepojenie“ s prírodou,

• tí, ktorí cítia jej hodnotu a zraniteľnosť,

• a tí, pre ktorých je zážitok z prírody viac než len atrakcia,

– sú oveľa ochotnejší robiť rozhodnutia, ktoré dlhodobo podporujú udržateľné destinácie. 

Ak by sme mali posolstvo štúdie zhrnúť do jednej vety: zodpovedné správanie sa nedá len „vynútiť“ pravidlami, ale dá sa „vyvolať“ zážitkami a príbehmi. Inými slovami: ak sa návštevník skutočne spojí s miestom, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa oň bude starať.

Keď cestujeme, málokedy vyrážame na výlet alebo dovolenku s myšlienkou „chcem sa správať udržateľne“. Skôr hľadáme, aby sme sa cítili dobre, oddýchli si, načerpali energiu a vrátili sa s nezabudnuteľnými zážitkami. Podľa štúdie sú to však práve tieto zážitky, ktoré nenápadne formujú aj to, ako sa správame k miestu, kde sme hosťami.

Pozrime sa na to teda z praktického hľadiska: 

Jedným z najdôležitejších zistení štúdie je, že návštevník nie je pasívnym účastníkom. Každá návšteva – aj krátky výlet – zanecháva stopu. Dobrou správou však je, že môžeme zanechať aj pozitívnu stopu, bez toho, aby sme sa vzdali zážitkov.

Ak miesto pomáha pochopiť svoje hodnoty, dáva priestor na úžas a oslovuje nás ľudským spôsobom, potom je pre návštevníkov oveľa prirodzenejšie, že sa oň starajú. Nie preto, že „robíme udržateľný turizmus“, ale preto, že je dobrý pocit byť súčasťou niečoho hodnotného.